Náhody

Naozaj existujú v živote náhody? alebo sa všetko deje pre nejaký dôvod, je každá situácia odpoveďou na tú predošlú? je pravda, že si svoj život tvoríme sami? sme my tí zodpovední za všetky situácie, ktoré prežívame? naozaj to čo vidíme okolo seba, sú naše zhmotnené myšlienky? máme až takú obrovskú silu?
pretože ak je to tak, potom sa pýtam, prečo náš druh je ochotný naďalej len prežívať, žiť prázdne životy bez vízií a ničiť samých seba? prečo sa oddávame strachu miesto lásky?
možno je to naozaj tým, že sa viac bojíme nášho svetla než tmy…

Ja. Ty. On. = Originál

Každý pozná ten pocit, keď stojí pred zrkadlom, obzerá sa z každého uhla, upravuje sa na tisíc krát, pretože stále mu to nestačí, stále si nepripadáme dosť dobrí, pekní, štíhli, tak všetko sa snažíme zakryť, ale nie vždy sa to podarí, potom sme naštvaní a nesvoji celý deň a len dúfame, aby si naše chyby nik nevšimol, veď predsa kvôli tomu sme sa tak dlho vylepšovali.. a viete čo? Nikoho nezaujímate, teda vaše „nedokonalosti“, ľudia ktorí vás milujú vás vidia stále nádherných a nezaujíma ich čo máte na sebe, alebo koľko vrstiev mejkapu ste na seba dali, ich zaujímate vy.
A tí neznámi na ulici či v kaviarni? Tí vás vôbec neriešia.. samozrejme teraz môžete povedať ako ľudia vo vašom okolí vám možno pripomínajú, že nie ste dokonalý, ale to sa vás netýka, často krát to povedia len tak, aby vám ublížili, alebo, aby si dokázali vo svojej hlave, že oni sú tí krajší a takýchto ľudí vôbec netreba počúvať, ich len pomaličky zožiera vlastná nenávisť.
My sme dokonalí, každý jeden, pretože sme originálni a preto sa pozrite do zrkadla a nájdite tie krásne črty, ktoré vás robia vami, obliekajte sa ako vy chcete, nie tak aký je teraz módny trend, žiaden ani nie je, ste len vy a vaše túžby a ak milujete čiernu noste ju, ak sa vám páčia farby, šaty či uprednostňujete rifle alebo obleky, noste to!
Robte len to čo vy chcete, choďte do kina na film aký sa vám páči, ak by ste radšej strávili večer osamote ako v nejakej skupine ľudí, hoci sú to vaši kamaráti, urobte to, pretože inak budete trpieť.
Život nie je o prispôsobovaní sa, ale o tvorení si vlastnej cesty.
Takže ak niečo urobiť chcete povedzte ÁNO, ale naopak ak je vám niečo proti srsti dajte najavo jasné NIE (bez vysvetľovania).
Život je len váš a nikto vám nemôže vziať to právo rozhodovať o ňom.

„Neberte život příliš vážně, stejně z něho nevyváznete živý.“ Elbert Hubbard

„Žijete jenom jednou. Tak by to měla být zábava.“ Coco Chanel

Malý princ

Presne tak ako malý princ sa staral o svoju ružu a miloval ju, by sme si aj my mali uvedomiť aká je láska krehká a ako jej treba venovať pozornosť, aby naďalej kvitla a robila nás šťastnými, niekedy je náročná, nenásytná a sebecká, ale to je moment, keď si treba uvedomiť, že to už je o nás, samotná láska je čistá a len stálym polievaním zabránime jej zvädnutiu. láska je našim liekom..

„Moja ruža je dôležitejšia ako vy všetky. Pretože práve ju som polieval. Pretože práve ju som ukrýval na noc pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože pre ňu som pozabíjal húsenice. Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo sa vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.“ – malý princ (z knihy Malý princ)

„One love, one heart, one destiny.“ – Bob Marley

Prekvapenia

Prekvapenia, v tom je život najkrajší, keď za každým rohom čaká niečo čo sme nečakali, niečo vďaka čomu pocítime, že ešte stále žijeme.
Vďaka nim nie je náš život jeden obrovský stereotyp, áno možno nie sú stále len pozitívne, ale sú tam, aby nám pripomínali, že život je vzácny a my si ho musíme vychutnávať každú jednu chvíľku..
Prekvapenia nami zakolíšu, naznačia nám, že naše dni, mesiac za mesiacom, rok za rokom nemajú vyzerať rovnako, naopak upozornia nás, že život je o neustálych zmenách, o poznávaní a robení toho čo nás baví, máme byť šťastní, len to vesmír, Boh, ktokoľvek alebo čokoľvek od nás chce.. nič viac a nič menej.

Prečo?

Prečo si vytvárame život z akého chceme utekať?
Prečo sa stále máme vyhovárať?
Prečo nevieme vstať?
Prečo nechceme nahlas všetko vykričať?
Prečo sa nám za seba nechce bojovať?
Prečo radšej volíme strach?
Prečo obraciame všetko v prach?
Prečo stále žijeme v minulosti?
Prečo si predstavujeme čo sa stane v ďalekej budúcnosti?
Prečo sa nikto nevenuje prítomnosti?

Možno sme si už len zvykli žiť v klamstve tak, že už ho berieme ako pravdu, a tak ani nie sme zvedaví..Amen

To, čo ma napadlo..

„Ahoj láska.“ zakričala som z kuchyne, keď som začula buchnutie dvermi.
„Ahoj.“ odpovedal len čo prišiel ku mne a dal mi pusu na privítanie.
„Ako bolo vo fitku?“ automaticky som sa opýtala, pričom som dodávala už poslednú lyžičku cukru do krému, ktorý je súčasťou môjho ovocného pohára. zdravo- nezdravá kombinácia.
„Počkaj.“ zastavil ma keď som začala skladať ovocie do pohárov.
„Ja si svoj spravím sám.“ a už sa jeho ruky rozbehli kade tade keď vytváral svoj zázrak.
A presne vďaka takýmto maličkostiam sa ľahko stáva, že sa cítime menejcennými, akoby sme neboli dosť dobrí.
Niekedy pár slov zrúti úplne všetko, ale vždy by sme si mali uvedomiť, bez ohľadu na to, kto práve stojí oproti nám, nechce nám ublížiť, každý si predsa rád robí veci po svojom, aj ja, ty, všetci.
A možno je to celé len hlúposť, tak či tak život ide ďalej každý jeden deň a niekedy už musí nastať ten zlom, keď prestaneme brať všetko tak vážne a osobne.
Trápiť sa pre včerajšok a obávať sa zajtrajškov.. aký to dáva zmysel?
Just be happy! 🙂

Ráno

Prečo sa nám ráno nechce vstávať?
Odmietame opustiť náš sen,
radšej by sme chceli vyspávať
a ráno nechať preletieť len.

Pritom si ani neuvedomujeme, že práve pred nami stojí ten najväčší dar, dar života, dostali sme ďalší deň, ďalšiu šancu žiť urobiť to čo sme chceli, stihnúť všetko čo sme si naplánovali, stretnúť sa s ľuďmi, ktorých máme radi..
Žijeme však „rýchlym“ životom, v ktorom už ani nezostal čas na to čo chceme, už len na to čo musíme, a tak sa prebúdzame na budíky a ako roboti funguje po zvyšok celého dňa. stále to isté dookola.
Sme tvorcami našich životov, tak prečo neskúsiť vymyslieť niečo nové?

„Myslím, teda som.“ Budha

Čo je dôležité?

„A záleží vôbec na tom čo robíme?“ láskyplne sa opýtala.

„A nie?“  otázka mimovoľne opustila moje ústa.

Usmiala sa pričom jemne pokrútila hlavou.

„Áno, ak to čo robíš ťa robí šťastným, a nie ak na tom čo robíš tvoje šťastie nezávisí.“

Obočie sa mi zvraštilo v zamyslenej grimase.

„Dôležité je, že si voľný.“ Odpovedala s úsmevom, vyletela z lavičky, na ktorej sme sedeli a začala sa točiť s roztvorenými pažami dokorán a bolo jej úplne jedno kto sa pozerá, ona bola dôležitá, jej šťastie.

Vtedy som pochopil, čo znamená sloboda.

A to bolo naposledy čo som ju videl, po tom ako radostne odtancovala z môjho života.

(úryvok z mojej knihy..)